Predstavte si, že vysvetľujete niečo dôležité a po piatich minútach je tretia lavica, kde sedí Lacko s Jankou, duchom už na obede. Ba čo viac, o chvíľu si virtuálne buchty už vychutnáva viac ako polovica triedy.
Keď som ešte učil, pomáhalo mi jedno zvláštne slovo. Na začiatku hodiny som do rohu tabule napísal niečo, čo s učivom nemalo nič spoločné. Kapybara. Hyperbola. Pirohy. Nič som nevysvetľoval. Počas hodiny som to slovo nenápadne povedal uprostred bežnej vety a žiaci ho mali zachytiť. Striehli, poľovali a ja som vyberal ten „najvodnejší“ moment. Nebolo víťaza, len zvýšená pozornosť. Nie najšťastnejšia metóda, ale zaberala.
Super na kapybare je, že sa dá hrať viacerými spôsobmi:
Kedy to poviem. Keď slovo zaznie, žiaci majú tri sekundy na to, aby bez slova vstali a sadli si. Kto je posledný, má službu v šatni. Nebojte sa, prvýkrát to nevyjde, polovica triedy sa najprv obzerá po ostatných. Aj to patrí k zábave.
Koľkokrát to poviem. Nevstáva sa, žiaci si robia čiarky na papier, okraj zošita. Na konci hodiny sa spýtate, koľko ich majú, a tipy sa rozchádzajú vo veľkom. Ja som ich nechal chvíľu dohadovať sa a až potom som prezradil správne číslo. I keď často som si sám nebol istý.
S akým slovom to poviem. Pre starších. Treba si zapamätať celé spojenie, napríklad „lenivá ako kapybara na slnku“. Poprípade celú vetu. Na konci hodiny sa žiaci chválili.
Najviac sa však zabavíte vy. Skúste napríklad do výkladu o Veľkej Morave nenápadne dostať pirohy.
Ktorú verziu vyskúšate ako prvú? Dajte mi vedieť, ako to dopadlo.