Predstavte si pohár stojaci na kraji stola. Ešte kúsok a spadne. Čo urobíte? Väčšina z nás ho chytí. Ale Robin Sharma v knihe Kto bude plakať, keď umrieš? spomína svojho brata, ktorý ako malý chlapec urobil niečo iné. Zakryl si uši, aby nepočul, ako sa pohár rozbije.
Zasmial som sa. A potom som sa zamyslel, koľkokrát som si uši zakryl aj ja.
Kapitola sa volá Začnite šéfovať svojmu životu a celá stojí na jednej vete: „Či sa to podarí, závisí odo mňa.“ Nie od šťastia, nie od okolností, nie od toho, či sa hviezdy zoradia. Autor navrhuje pozerať sa na seba ako na riaditeľa vlastného života. A riaditeľ, keď vidí, že pohár padá, si uši nezakrýva.
Lotéria ako dôchodkový plán
V knihe sa spomína článok, podľa ktorého až desatina ľudí počíta s tým, že im dôchodok zaplatí výhra v lotérii. Tu sa vo mne ozval matematikár.
Pri hre „6 zo 49“ je možných kombinácií 13 983 816 (Môžete mi veriť?). Jeden tiket je teda jedna možnosť z takmer štrnástich miliónov. Keď si budete podávať jeden tiket každý týždeň, na výhru v priemere čakáte zhruba 269 000 rokov. To je o niečo viac ako dôchodkový vek. Aj keď začnete hneď po maturite.
Nie, nie. Lotéria nie je plán. Sú to tie zakryté uši, len v drahšom balení.
A čo s tým v triede?
Keď som ešte učil, aj ja som mal svoje poháre na kraji stola. Napríklad žiaka, ktorému od septembra potichu utekala matematika. Alebo triedu, kde sa niekoľko týždňov niečo varilo. A často som si povedal: „Možno sa to nejako vyrieši samo.“ Teda… zakryl som si uši.
A rovnako to majú žiaci. „Pán učiteľ, dostanem päťku?“ Práve tu by som použil Sharmovu vetu, len trochu prestavanú: „Či sa to podarí, závisí od teba.“ A hneď k tomu jedna konkrétna vec, ktorú môže urobiť už dnes. Jeden príklad. Potom druhý. Potom celá strana. A ktovie, raz možno aj domáca úloha, ktorú nepísal cez prestávku na kolene.
Nie preto, že by bol žiak na všetko sám. Ale preto, že kto čaká so založenými rukami, ten si uši zakryje znova.
Riaditeľ, nie divák
Kniha Kto bude plakať, keď umrieš je od toho istého autora ako Klub ranostajov, ktorý ma učí vstávať skôr. A mám pocit, že obe knihy hovoria vlastne to isté. Nič sa nestane samo. Ani ráno, ani dôchodok, ani príprava na písomku.
Neznamená to, že máme mať všetko pod kontrolou. Niektoré poháre spadnú, nech robíme čokoľvek. Ale tie, ktoré chytiť vieme, by sme chytiť mali.
Ktorý pohár na kraji stola máte teraz vy? A chytíte ho?